bohdan

Táto „pandémia“ dáva priestor na prehrabovanie sa v spomienkach. Jednak máme možno viac času spomínať, jednak, ak nám veci nedávajú zmysel, snažíme sa ukotviť súčasné paradoxy do minulých zážitkov a tým im dať nejaké logické vysvetlenie. Niektoré moje zážitky boli pre mňa tak šokujúce, že sa mi detailne vryli do pamäti a vidím ich ako by to bol dnes, aj po tridsiatich rokoch.

Už vo svojom prvom blogu som spomenul, že môj život bol predovšetkým o cestovaní po svete. Často dosť náročnom cestovaní, psychicky, aj fyzicky. Raz som si takto na zájazd do Japonska priviezol chrípku. Doslova priviezol. Nastupoval som do lietadla iba trocha unavený, ale v Tokiu som vystupoval už s bolesťou celého tela a horúčkou. Nasledovali dni, kedy sme mali každý deň koncert a takmer každý deň presun, väčšinou rýchlovlakom.

Večer býva najhoršie, hral som koncerty s vyše 38 st. teplotou. Celé dni som sa snažil iba ležať. Z hotela som nevychádzal ani kvôli jedlu, aj tak mi vôbec nechutilo jesť.  Bol som mladý, ale bolo to na hranici, čo vie telo zvládnuť. Ledva som sa držal na nohách. Na nejaký myslím piaty alebo šiesty deň už sa kolegovia na mňa nemohli dívať a vravia: „Ty vieš, že dole v suteréne hotela má ambulanciu praktický lekár?“ Došikovali tú dámu, ktorá nás prevádzala a ktorá nám tlmočila a sadli sme si do čakárne.

Lekár, starší pán ma trpezlivo vypočul. Pritom úctivo kýval hlavou a hmkal, ako to zdvorilí Japonci robia. Popočúval ma fonendoskopom, nezdali sa mu pľúca. Vraj potrebujem röntgen. Ja si vravím – no to snáď nie, teraz budem behať po meste kvôli röntgenu. Ale nie, röntgen sa konal na moje prekvapenie priamo u neho v ambulancii, takže výsledok bol okamžitý. Vraj mám silnú chrípku a chytá mi to pľúca. No – ak mám byť úprimný, to so vedel aj ja so svojím zdravotníckym vzdelaním  „veliteľa práporného obväziska“. Takže moja počiatočná myšlienka bola – či v Japonsku alebo na Slovensku, všade asi platí, že „neliečená chrípka trvá týždeň, liečená sedem dní“…

Ten lekár za zamyslí a vraví: „ Ja by som vás vedel z toho dostať… ale má to jeden háčik“.

Vravím: A v čom je problém?

„No problém je v tom, že by ste si museli nájsť dve hodiny času. Potrebujem vám dať infúziu. Vedeli by ste si nájsť dve hodiny“?

Vám sa táto otázka môže zdať smiešna, ale to bola celkom vážne myslená obava. Odohrávalo sa to totiž v Japonsku, pred cca 30 rokmi, kde si ľudia nielen že nebrali ročne ani deň dovolenky, oni si nebrali ani hodinu voľna. A nejaká chrípka, či horúčka vonkoncom nebola ospravedlnením absencie v práci. Ak túto otázku pravidelne pokladal svojím pacientom, zväčša si vypočul odpoveď: „Joj, dve hodiny? Veľmi ma to mrzí, ale už ma čakajú v práci…“

Ja mu vravím: No – ja mám až večer koncert. Či budem ležať hore na izbe, alebo u vás v ordinácii, to je vonkoncom jedno.

Evidentne sa potešil, úplne mu zasvietili oči. Infúzia nakoniec trvala dve a pol hodiny (neočakávaná nedochvílnosť v Japonsku). Keď som vstával z tej postele, vedel som, že som celkom zdravý. Iba sa mi odrazu roztriasli nohy od hladu hoci dovtedy som nemohol na jedlo ani pomyslieť. Doslova som sa dovliekol na prízemie do reštaurácie. Najedol som sa, a bol som v podstate v pôvodnej kondícii. S obedom to trvalo 3,5 hodiny.

Dodnes rozmýšľam, čo mi tam podali v tej infúzii. Ale spomenul som si na to v súvislosti s informáciou, že napríklad Ivermektín, (ktorý, ako sa ukázalo má široký antivirotický efekt) pred 40timi rokmi objavil nejaký japonský vedec. Samozrejme, vyvinul ho ako antiparazitium, ale ktovie, či už vtedy s ním neliečili, (možno na čierno) aj iné. Keď som ďalšie ráno opäť požiadal našu sprievodkyňu aby so mnou zbehla ešte raz dole vypýtať faktúru kvôli cestovnému poisteniu, pýtal som sa, aký liek mi vlastne podal. Nejako to vtedy zahovoril.

Neviem, možno to nebol Ivermectín, možno to bol nejaký iný z tých „neoficiálnych“ liekov, ale mám silný pocit, že to bolo niečo na ten spôsob. Každopádne – Japonsko má dnes neporovnateľne menej chorých a mŕtvych, a to pri podstatne miernejších „protiepidemiologických opatreniach“. A to á prosím pekne niekoľkonásobne vyššiu koncentráciu obyvateľstva, ktorá by mala hrať v ich neprospech…

U nás ideme máličko iným smerom. Keď som vo februári tiež trocha podľahol panike z tých všetkých „mutácií“, ktoré sú údajne nebezpečnejšie, ako sama smrť, tak som zbehol za známym veterinárom, aby mi predpísal ako „rodinnú poistku“ aspoň zvierací Ivermektín. Predpísal mi injekcie pre ošípané a kozy. Márne som sa ich snažil zohnať.

Medzitým som sa ocitol na opačnom konci Slovenska, idem okolo veteriny, tak som zastal a skúšam to znova: Pán doktor, pozrite, ja už mám predpísaný Ivermektín, ale v takej forme, ktorá sa nedá zohnať. Viem, že jestvuje aj nejaká pasta pre kone. Mohli by sme mi prosím predpísať nejaký taký, ktorý sa aj reálne dá zohnať?

„Vážený pane, žiaden nezoženiete. Akonáhle vláda zistila, že skutočne lieči, tak zastavili dodávky ešte aj toho veterinárneho. Teraz už nemáme čím liečiť ani kone“.

No a na túto nedávnu historku som si zas spomenul teraz, keď som sa dočítal, že v Bratislave hygienici zakázali v tržnici predaj čerstvej zeleniny a ovocia. Jednoducho – mohlo by to ľudí ochrániť pred ochorením, tak to treba zakázať. Dlho som rozmýšľal, že tento blog nazvem „Kto v skutočnosti nadháňa pacientov do nemocníc?“