Verím, že moja osobná skúsenosť s COVID-om môže mnohé vysvetľovať. Dúfam, že aspoň niektorým z vás pomôže zbaviť sa strachu a prípadné ochorenie tak prekonať s noblesou. Preto cítim nie iba nutkanie, ale priam povinnosť podeliť sa s vami o tieto informácie.
Vraví sa, že kľúčom k úspechu je klásť (si) tie správne otázky. Tu je zopár otázok, ktoré vo svetle súčasných „vedeckých poznatkov“ môžeme považovať za mimoriadne zaujímavé:
Som presvedčený, že oficiálne „vedecké“ teórie ani na jednu z týchto odpovedí nemajú presvedčivú odpoveď. Môj príbeh ich bohužiaľ priam popiera. No ja, pretože mám mimoriadne bohaté skúsenosti s infekčnými chorobami nevidím nič zvláštne na tom, ako – navonok „neštandardne“ sa naše telá v tejto „pandémii“ správali.
Predovšetkým, akúkoľvek vlnu hejtu vyvolám, cítim potrebu napísať pravdu: ROR (Rúška-Odstupy-Ruky) nefungujú. Ešte raz, vedecká obec nám tu predostiera nejaký konštrukt, ktorý im síce dáva nejakú logiku, navonok vyzerá uveriteľne a vedecky, ale s realitou nemá veľa spoločné. Hovoria o tom moje celoživotné skúsenosti s infekciami a respiračnými ochoreniami. Táto najnovšia covidová je iba sto-prvou skúsenosťou, ktorá tak, ako tie predošlé iba zapadá do stále rovnakej mozaiky. Samozrejme, tiež mi “chvíľu” trvalo kým som uveril niečomu, čo je v rozpore s tým, čo hlása “oficiálna veda”. Preto som sa celú mladosť riadne vytrápil s infekčnými ochoreniami.
Nebudem to tu rozpisovať, bolo by to na riadnu knihu. Skúsim to skrátiť iba na informáciu, že moje problémy v mladosti vyústili do stavu keď som bol buď akútne chorý (38 – 39C) alebo občas medzitým “relatívne zdravý” s teplotou 37,3, takmer neschopný vyjsť do druhého poschodia. Lekári sa úprimne snažili, po vyoperovaných mandliach a úplne všetkých antibiotikách mi chceli ako posledný pokus začať pichať ľudské globulíny. To som odmietol, (no to bola guráž čokoľvek odmietnuť v tom stave) ale osud prihral do mojich rúk knihu od jedného ruského lekára, a ja som pochopil. Do štyroch týždňov som bol nielen úplne zdravý, ale aj v takej fyzickej forme, ako nikdy predtým.
Následne sa môj život uberal – nazval by som to “striedavo”. Boli obdobia, kedy som roky nebol chorý, a potom obdobia, kedy som býval chorý. Ale aspoň som vedel, čo mám robiť, aby som “nebol chorý”. To, že som v niektorých obdobiach sám rezignoval na to čo som si prečítal v tej knihe, je iná vec. Jednoducho, perfektne fungujúci imunitný systém nie je zadarmo. Človek musí dodržiavať určité princípy v strave a v životospráve, a podľa toho, s akou pevnou vôľou sa narodí, musí viac či menej načrieť do svojej komfortnej zóny. Keďže my ľudia sme leniví, musím priznať, že boli v mojom živote viaceré obdobia, kedy ma strata ostražitosti opakovane “prefackala”.
Vráťme sa ale k poznaniu, že ROR nefunguje. To že nefunguje som nezistil až teraz, zisťujem to celý život. Totiž – ako som písal, v mojom živote boli obdobia, kedy som absolútne nebýval chorý, a potom obdobia, kedy som býval pravidelne, takmer permanentne chorý. Lenže ja som počas života vystriedal aj viacero – nazvime to „pracovno-kariérnych režimov“, a teda dosť radikálne sa u mňa aj striedala infekčnosť prostredia, ktorému som bol vystavený. Predovšetkým, boli obdobia, kedy som bol permanentne na cestách. Lenže to v mojom prípade znamenalo nie s batohom v horách, ale stále v nejakom lietadle do Ameriky alebo Ázie, kde z 240 ľudí máte vždy aspoň piatich intenzívne kašľajúcich a smrkajúcich. Samozrejme, v tom čase takmer všetci bez rúšok. Dokonca som do Ázie lietal aj v čase epidémie SARS. Ako hudobník som hrával koncerty v sálach aj pre 2.000 ľudí a cestovali sme všetkými dopravnými prostriedkami. Okrem lietadiel aj vlakmi a loďami, ale samozrejme najčastejšie autobusom. Len zriedka sa stalo, že by z 15 kolegov v uzatvorenom priestore – autobuse niekto nemal zrovna kašeľ alebo aspoň „soplík“. No ale zažil som aj obdobia, kedy som bol dva roky zatvorený v jednej dielni takmer sám, pretože som pripravoval vznik firmy na výrobu strún, a vyvíjal som produkty, ako aj stroje na ich výrobu. Prakticky som „nevychádzal z domu“. Boli aj iné, kratšie obdobia v mojom živote, kedy som sa s nikým nestretával.
Najväčšie poznanie, ktoré by nás všetkých malo šokovať je, že hoci v mojom živote boli obdobia, kedy som býval chorý a obdobia, kedy som si užíval plné zdravie, tieto obdobia sa nijako neprekrývali s obdobiami kedy som bol silno „vírusovo“ a „bakteriologicky“ exponovaný, a kedy som bol naopak v podstate v dobrovoľnom lockdowne. Jednoducho, ak by sme nakreslili graf môjho života, kde by sme zdraviu/chorobe pridelili povedzme modrú krivku, a miere infekčnosti prostredia povedzme červenú, tieto krivky by si v rámci tohto grafu žili totálne samostatným životom.
Ak by sme ale namiesto čiary infekčnej expozície nakreslili krivku, znázorňujúcu v akej miere som (v tom-ktorom období) aktívne prebral zodpovednosť za svoj dobre fungujúci imunitný systém, tam by bola zhoda so zdravím/chorobou takmer na 100%.
Teda poďme konečne ku COVID-u. Prečo som ochorel práve teraz? Čo som spravil inak, ako v marci 2020 alebo októbri 2020 napríklad? Od marca 2020 mám v podstate úplne rovnaký režim čo sa týka styku s ľuďmi. Cestujem pracovne po Slovensku, čo vyžaduje nejaké návštevy čerpacích staníc, supermarketov a pod. Občas hobbymarket – áno aj v čase lockdownu legálne, lebo firemný nákup. Čo sa týka úrovne dodržiavania „protiepidemiologických nariadení“, nesnažil som sa byť „pápežskejší ako pápež“, ale zas na druhej strane, vždy som ich dodržiaval v nevyhnutne nutnej miere aj keď som vedel, že viac škodia ako pomáhajú. Teda určite som sa nesnažil nenosiť rúško na verejnosti – predsa sa nepotrebujem hádať s nejakým SBSkárom, ktorý si chudák iba robí svoju prácu. Tiež sa nebudem tlačiť na nejakého seniora v Bille a dýchať mu na krk, aby som ho stresoval. Nemám problém postaviť sa 2 metre mimo, najmä ak vidím, že človek je vystresovaný.
Ale na jeseň 2020 som mal oproti marcu 2021 naopak ešte mnohé iné dôvody „sa nakaziť“. Dokončovali sme dom. Pred Vianocami u nás robili súčasne aj tri partie remeselníkov. Prišli s rúškami, ale vo dverách sa pýtali „Vy tu budete? Máme si nechať rúška“? Tak som ich ubezpečil, že „my to nehrotíme“, a že som ich vítal v rúšku iba kvôli dodržaniu „pandemického protokolu“ (alebo „panického“?). Odľahlo im: „Viete, montovať celý deň v rúšku…“ Nakoniec vysvitlo, že majú polovicu kolegov doma v covidových karanténach, alebo priamo chorých. Ja sa nerád iba tak pozerám, tak som im pomáhal držať tie najťažšie kusy pri montáži. Hlavy sme mali celkom pri sebe. Neochorel z našej domácnosti nikto. Ešte začiatkom októbra mi volala recepčná s dentálnej kliniky. Myslel som, že niekto zomrel, taký mala utrápený hlas. Vraj je jej to nesmierne ľúto, ale sestrička, ktorá deň predtým asistovala pri mojom 90 min. zákroku bola covidná. Vraj mám ísť na test. Tak som jej povedal, že želám tej sestričke skoré uzdravenie. A ak som u nich prišiel do kontaktu s vírusom, že to považujem za najprirodzenejšiu formu vakcinácie.
Čiže ešte raz, keď som neochorel do konca roka 2020, kedy som na to mal 100 dôvodov, prečo som ochorel v marci 2021? No – pretože som nezvládol jeden z hlavných pilierov 100% imunity, manažovať stres. Jednoducho, niektoré veci mi prerástli cez hlavu a na niekoľko dní som stratil som vnútorný pokoj.
Tu musím ešte povedať, že opäť to len 100% zapadá do celej schémy. Keď som pred siedmimi rokmi opäť raz pochopil, že ak chcem byť zdravý iná cesta ako „nehádzať imunite polená pod nohy“ nejestvuje, nádejal som sa, že už budem zdravý naveky. Šesť rokov som bol naozaj šťastný že som definitívne našiel kľúč a že sa ma nechytila ani len nádcha. Lenže ochorel som vo februári 2020. Prečo? Pretože mi vtedy zomierala mama. Nebolo to pre mňa ľahké psychicky zvládnuť.
K tomuto ešte jedna zvláštna súvislosť: Ten systém „nehádzania polien pod nohy imunitnému systému“ stojí na viacerých pilieroch. Najdôležitejšie sú strava a vnútorný pokoj, a potom ďalej spánok, aspoň nejaký pohyb, prípadne otužovanie a pod. Áno, ak nie ste chorí šesť rokov a potom ochoriete keď vám zomiera rodič, tak je na prvý pohľad takmer jasné ktorý „pilier“ zlyhal. Lenže v skutočnosti to nie je až také jednoznačné. Vtedy totiž, následkom stresu som spravil hrubú „diétnu chybu“, takže skutočným vinníkom ochorenia pravdepodobne nakoniec nebol stres, ale strava. Toto isté sa mi stalo aj teraz. Následkom stresu som do seba „natlačil“ to, čo by som inak do seba nenatlačil, a výsledkom bolo že častice SARS-CoV2, ktoré tu veselo pravidelne vdychujem už rok, si mohli začať robiť svoj „džob“. Toto je teda odpoveď na prvú otázku z úvodu.
Dcéra so zaťom sa na rozdiel odo mňa starajú o dve malé deti. S tým súvisí aj nejaká extra zodpovednosť, extra záťaž a tiež deficit spánku samozrejme.
Doplňujúca otázka: Prečo mal zať ťažší priebeh ako dcéra, hoci zať na rozdiel od dcéry aktívne športuje? Tu sú tri možné odpovede. Jednak tá oficiálna, že štatistiky hovoria o ťažšom priebehu u mužov (jednoducho vplyv pohlavia). Ja ale ponúkam dve ďalšie vysvetlenia. Po prvé, zať na rozdiel od dcéry ešte aj pracuje na full job. Síce teraz z domu, ale pracuje. Takže tej záťaže má pravdepodobne viac. A potom – no – ako to diplomaticky napísať – mnohí mladí ľudia majú pocit, že ich telo bude fungovať perfektne na veky automaticky. Preto sa až toľko nezamýšľajú nad stravovaním, ako ja so svojimi skúsenosťami, napríklad.
Kým odpoviem na túto otázku, dovoľte mi popísať priebeh môjho covidu aj použité liečebné metódy:
PONDELOK: Robím 250 km autom, stres, diétna chyba, pocit, že “niečo na mňa lezie”. Ďalšie cesty už preto neplánujem.
UTOROK: Teplota 38, bolesť všetkých kĺbov a svalov. Evidentná viróza. Objednávam sa na PCR test z dvoch dôvodov. Jednak chcem byť zodpovedný, aby mi niekto niekedy nevyčítal že som ho nakazil, a potom potvrdenie, že som prekonal covid sa mi bude hodiť, vyhnem sa nejakému tomu zbyočnému špáraniu v nose. U nás tie PCR idú rýchlo, dostávam termín na stredu na poludnie. Nariadená karanténa už od momentu objednania.
Či už covid alebo iná viróza, je mi jasné, že som to ja, kto má hlavnú zodpovednosť sa to, že z toho budem čo najskôr vonku a nie Mikas, či Krajčí. Podľa odporúčania MUDr. Bukovského zvyšujem dávku vitamínu D z 2.000 na 10.000 i.u. a zinku z 25 mg na 100 mg. Viamín C, tabletka hlivy ústricovej a 100 mg a Anopyrin ako prevencia trombózy. Stravu upravujem zo stupňa „normálna zdravá strava“ na „Emergency – stravovanie počas intenzívneho boja s chorobou“.
Ale čo je najdôležitejšie: Analyzujem, “prečo sa to stalo”. Jednoznačne, stratil som duševnú rovnováhu a pokoj. Logicky, ak sa mi podarí toto obnoviť, budem opäť zdravý. Našťastie, nedávno som objavil neskutočne liečivú silu muzikoterapie. Ako profesionálny hudobník som sa z muzikoterapie vždy vysmieval. Samozrejme, bol som rád ak niekto odporúčal produkt mojej práce na nejaké ďalšie použite, rovnako ako výrobca sódy bikarbóny sa nepohnevá, ak ju budete odporúčať napríklad na elimináciu zápachu v topánkach. Ale ak som bol z niečoho unavený, bola to hudba (veď čo iné), takže muzikoterapia bola pre mňa skôr hoax.
Potom prišlo obdobie kedy sme budovali firmu a ja som päť rokov nebol ani len na koncerte. Nebolo kedy. Následne som zistil, akú úžasnú a okamžitú liečivú silu správna hudba môže mať. Je to naozaj záležitosť pár hodín, mám obavy, že aj Ivemerktín by mal problém konkurovať, čo sa týka rýchlosti nástupu účinku. Ja som veľkým fanúšikom povedzme aj Janáčka, či Šostakoviča, no na liečenie sa mi najviac osvedčilo baroko a klasicizmus. Dokonca ani romantikov nepoužívam ak “ide o život”. J S. Bach je v tomto úplne jedinečný. Iste, každý z veľkých skladateľov mal Stvoriteľove číslo vo svojom mobile, ale Bach mal taký ten špeciálny, satelitný telefón. Viete, ruský prezident sa americkému vždy dovolá, aj keď padnú všetky telefónne linky… Bach si to spojenie aj uvedomoval, veď na smrteľnej posteli povedal: “Nebojte sa o mňa. Idem tam, odkiaľ všetka hudba pramení…”
Ja osobne si zásadne nepúšťam nič “sláčikové”. Ako huslista som to hral všetko 500 x a to mi hneď začnú behať prsty, takže namiesto relaxu sa ocitnem odrazu “v práci”. Teda cez IDAGIO som si vypočul pár organových fúg. Následne som si dal nejaké Francúzske a Anglické suity a pri tom som zaspal. Apropos, spojenie tejto hudby so spánkom má úplne ten najsilnejší liečebný efekt. Prebudil som sa v stredu o 03:00, a už som vedel, že som z najhoršieho vonku. Vypínam hudbu a opäť zaspávam.
STREDA: Prebudil som sa s 37,2 a s pocitom viny, že som asi zbytočne spanikáril a že asi zbytočne zaťažím zdravotný systém objednávkou na test. Ale nenašiel som spôsob, ako test zrušiť. Čiže odbehol som na test, celý deň som sa tak motal, s teplotou 37,0, mierna slabosť.
ŠTVRTOK: Ráno stále okolo 37, v priebehu dňa prichádza výsledok testu POZITÍVNY. Snažím sa odizolovať od rodiny, ale nie je šanca. Založil som si vlastný uterák, ale keď som videl, že manželka si stále dáva kefku do pohárika k mojej a nerieši, z ktorého pohára pije čaj, tak som rezignoval… Pre istotu opäť zaspávam pri hudbe, Mozart, klavírne sonáty. Opäť okolo 02:00 hudbu vypínam.
PIATOK: 36,6, iba mierna slabosť (ako keď sa vyspíte 5 hodín namiesto 8)
SOBOTA: Absolútne žiadna stopa po prekonanom ochorení. Som v plnej kondícii. Začínam sa riadne nudiť.
NEDEĽA: Prišla ma navštíviť POLÍCIA SR a skontrolovať dodržiavanie karantény. Bol som taký zaskočený, že som im celkom zabudol nahlásiť, že manželka po mne pred hodinou obhrýzala kosti z kuraťa.
PONDELOK: Riadna nuda. Dávam si po prvý raz od vypuknutia choroby ráno ľadovú sprchu. Sused, pravdepodobne tiež v karanténe chodí do kolieska po trávniku, ako väzeň. To by ma nebavilo. Manželka s dcérou idú do lesa, ja musím trčať doma. Beriem teda do ruky motorovú pílu. Máme veľký pozemok a mám tam cca na 2 týždne robotu – klčovať staré porasty. Následne beriem do ruky sekeru a kálam drevo do krbu.
UTOROK: Mierna “svalovica”. Opäť ma bolia svaly, ale tentoraz zo záťaže. Celú zimu som sa poriadne nehýbal a v pondelok som si dal po zime prvú záťaž. Pravidlá silového trénigu vravia dať si 2 – 3 dni pauzu. Keby nebolo tej nezmyselnej karantény a lockdownu, začnem si robiť svoju robotu rovnako, ako som si ju robil vždy po prekonaní povedzme chrípky a všetko by bolo O.K.. Tu by sa môj covidový príbeh aj skončil. Lenže celosvetová panika dobehne nakoniec aj mňa, nechám sa zmanipulovať a všetko sa zvrtne nakoniec inak…
Som väzeň, pre mňa je k dispozícii iba nuda, alebo práca s motorovou pílou. Vyberám si to druhé. Robím do večera, večer si dávam riadnu ľadovú sprchu. CHYBA. Manželka mi mnoho ráz vravela, že studené sprchy sa dávajú ráno, nie večer. Nám tu teraz v marci tečie voda s teplotou tesne nad nulou, takže som sa riadne vymrazil. Navyše som bol lenivý nájsť si pulóver, iba v košeli sadám k večeri. CHYBA. Čakám, že sa zohrejem tým, že sa najem. CHYBA. Stále jem, prekladám sladké so slaným a opäť so sladkým, stále sa nedokážem poriadne zohriať. Zato som do tela už natlačil viac potravy, ako je zdravé. Zo zúfalstva dva poháriky tvrdého, (ktoré som nepil už dlhé roky), aby som sa konečne zohrial a by mi „vytrávilo“, lebo som sa prejedol. Skrátka „DIÉTNA CHYBA“. Nastupuje pocit, ako minulý pondelok, “niečo na mňa lezie”. Idem si ľahnúť skôr, ale s triaškou a budím sa ešte večer s teplotou 39,9 st. C. meranou na čele. (pod pazuchou vyše 40 st. C.). Teda podstatne vyššou, ako počas mojej “prvej vlny”. No – to som si teda riadne zarobil. Uff…
Manželka mi nadáva že som extrémista, netrpezlivý, všetko chcem urýchliť. Vraj sprchu som si mal dať ráno a fyzicky robiť menej. Tentoraz pripúšťam, že má pravdu. Údaje z teplomera nepustia…
Neberiem nič na teplotu, iba slabučký 100 mg Anopyrín ako prevenciu trombózy. Covidové príbehy FB sú plné informácií, ako sa ľudia snažili zraziť si vysokú teplotu. Ja som dospel k inému prístupu. Regulácia teploty je súčasťou imunity a má aj zostať plne v kompetencii tohto systému, ktorý navrhol Stvoriteľ (aby som neurazil neveriacich, môžu si tam dosadiť Darwina). Na zrazenie teploty teda opäť používam iba hudbu J.S. Bacha.
STREDA. Teplota 37, mierna slabosť. Už normálne pracujem, ale chystá sa dážď, takže robím iba doma. Cítim, že som z toho vonku, len nesmiem spraviť ďalšiu chybu.
ŠTVTOK. Bez teploty, mierna slabosť.
PIATOK. V pôvodnej kondícii.
Ak by nebolo tejto „druhej vlny“ môjho covidu s teplotou 40 st. C, mohol by som pokojne napísať, že som covid prekonal „ľavou zadnou“. Ale aj keď zrátam všetky dni (v podstate na hodiny by som to mohol rátať) s horúčkami z prvého aj druhého týždňa, stále môžem napísať, že napriek tomu, že sa vekom blížim už „rizikovej skupine“, covid som prekonal podstatne ľahšie, ako mnohé virózy počas mojej mladosti. Mať teplotu 38 – 39 týždeň v kuse a potom sa z toho mesiac „dostávať“, nebolo pre mňa nič nezvyčajné. Ako je to možné? Ten istý človek, tá istá imunita, rozdiel 30 – 40 rokov ktorý by ale mal hrať v môj neprospech v prípade covidu.
Tu teda ponúkam odpoveď na otázku č. 3. Prečo som ochorenie z ktorého je v panike celý svet prekonal ľahšie, ako iné podobné (údajne nie tak nebezpečné) ochorenia, v čase keď som bol mladší? Príčin je viac:
Ale musím tu spomenúť dôležitý detail. Vážna hudba je plachá šelma. Tricky business. Prináša liečebný účinok iba ak prichádza z tých správnych rúk. „Povolaných“ interpetov je veľa, „vyvolených“ málo. Aj mňa dokáže hudba Mozarta, či Bacha znervózňovať, ak nie správne interpretovaná. V „sláčikových“ interpretoch sa vyznám, viem, koho si pustiť. Do tajov organových a klavírnych interpretácií ešte len prenikám. Sú také stálice ako Sir Andras Schiff, potom nové objavy ako Vikingur Olafsson. Možno je to na hanbu, ale ja som až teraz objavil pre mňa nové meno Murray Perahia. A čo sa o tom pánovi nedočítam na Wikipedii? V roku 1990 utrpel vážny úraz ruky. Kvôli infekcii hrozilo, že bude musieť zanechať kariéru. Teda z medicínskeho hľadiska, prvotný problém patril to oblasti traumatológie, ale skutočný problém, ktorý ho následne roky ohrozoval súvisel s jeho imunitou. Bola to infekcia, sepsa. Kariéru musel na čas prerušiť. Ale v tom čase „znovuobjavil“ hudbu J.S. Bacha, ktorá mu samému pomohla vyliečiť sa. Jeho nahrávky Bachových diel, ktoré následne spravil vyhrali mnohé ocenenia. Teda asi nie je náhoda, a môžem to potvrdiť, že Bach podaný z jeho rúk lieči.
Ešte ostáva zodpovedať štvrtú otázku – prečo sa nenakazili odo mňa dcéry, ani manželka? Na to sa dá odpovedať iba protiotázkou: A prečo by sa mali?? Prečo by sa mali, keď oni žiadne poleno pod nohy svojej imunite nehodili?
Pretože ak prijmeme dogmu, že ROR funguje, tak sa naozaj musíme opýtať, prečo sa nenakazili (čo už môže byť horšie ako obhrýzať kosti z kuraťa po niekom, kto práve vylučuje najviac vírusu?) Teda ak veríme dogme ROR, potom odpoveď nemáme.
Lenže ja som opakovane počas života zistil, že ROR je nezmysel. Ja už som komentoval to prvé R a O. Pozrime sa na to druhé R – ruky. Iste, rodičia ma v detstve naučili si umývať ruky, a to aj celý život robím. Ale o čom je táto prehnaná „hygiena“ a povinné dezinfekcie? Jednak – jeden mikrobiológ s ktorým som cestoval vo vlaku mi už kedysi dávno vravel: „Keď si chcete vo vlaku zjesť bagetu, a máte možnosť si povedzme na WC umyť ruky tak, že si ich následne utriete sterilným uterákom a od tohto momentu sa už NIČOHO nebudete musieť dotknúť, ani kľučky ani držadla – tak to urobte. Ak ale toto neviete zabezpečiť, tak si radšej ruky vôbec neumývajte a to dokonca ani po použití WC. Pokožka totiž vylučuje látky, ktoré choroboplodné zárodky zabíjajú. Preto mikróby dokážu prežiť podstatne dlhšie na čerstvo umytej koži ako na neumytej pokožke“. Nemám možnosť si toto tvrdenie overiť, ale vravel mi to odborník. Ale či už to platí, alebo nie, zamyslel sa niekto napríklad nad povinnou dezinfekciou rúk zákazníkov v supermarketoch? Ruky zákazníka síce prejdú dezinfekciou, ale ostanú sterilné iba po prvý kontakt s jeho mobilným telefónom. Neviem ako vy, ale ja zvyčajne začnem šmátrať po telefóne v priemere na druhej, alebo tretej položke nákupného zoznamu. Smotana – aká? Na šľahanie, do varenia – trvanlivá…?
Teda máme odpoveď na štvrtú otázku, či nemáme? Tu si spomínam na môjho otca. Každého, kto robil o otcovi nejaký dokumentárny film alebo interview zaujalo, aký to bol všestranný človek. Bol huslista, dirigent, ale keď staval dom, kúpil zváračku a naučil sa zvárať. Auto si opravoval sám, nedávno som po ňom vyhadzoval stroboskop na nastavenie predzápalu v motore. Mierky na nastavovanie vôle ventilov som si odložil na pamiatku. Ale hlavne, zaujímal sa o vedu, fyziku, astronómiu, medicínu. Samozrejmosťou bolo odoberanie časopisu 100+1 a sledovanie odborných a vedecko-populárnych debát na ORF (ktorá mala našťastie presah na oblasť Bratislavy). Raz mi rozprával o jednom vedeckom pokuse. Bohužiaľ, bolo to možno pred štyridsiatimi rokmi, ten pokus sa pravdepodobne konal ešte skôr. Neviem, kde by som ho teraz hľadal, aby som to verifikoval, no otec si nemal dôvod vymýšľať. Jednému odsúdenému na smrť údajne povedali, že jeho popravu vykonajú takým spôsobom, že mu na krku narežú žilu a nechajú ho postupne vykrvácať. Posadili ho na stoličku, vzadu na krku ho iba máličko škrabli na koži a pod to miesto mu začali púšťať červenú farbu ohriatu na 37st. C. Pod ním na zemi sa začala postupne tvoriť červená mláčka a ten človek údajne skutočne do hodiny zomrel.
Spomenul som si ešte na výsledky iných výskumov, ktoré vravia, ako sa systémy dokážu do seba zacykliť. Napríklad ktosi dokázal, že pri určitej miere byrokratickej záťaže by už úrady vôbec nepotrebovali výrobu a podnikateľské subjekty na to, aby mohli vykazovať full time činnosť. Teda že pri dostatočnom množstve nariadení a úradov by úradníci z Inšpektorátu práce mohli chodiť na kontroly už iba po ministerstvách, Protimonopolných úradoch, Hygienach a pod, a na revanš za Hygiena by kontrolovala všetkých ostatných, Národný kontrolný úrad by u všetkých kontroloval, či nakupujú kancelársky papier hospodárne a pod… Takto stále dokola a všetci by mali na 8 hodín denne prácu. V zásade napríklad horenie dreva v kozube nie je nič iné, ako zacyklenie úplne rovnakého druhu.
Som hlboko presvedčený, že pandémia covid19 nie je nič iné, ako zacyklenie paniky a strachu. Samozrejme, teraz sa ozvú tí, ktorí ma budú posielať na covid oddelenia do nemocníc a do márnic, aby som sa presvedčil, že tí ľudia tam v tých hrozných počtoch skutočne umierajú. Ale veď ja netvrdím nič iné, rovnako len tvrdím, že tam ľudia umierajú. Len sa nezhodneme na príčine, prečo umierajú. Respektíve – dôležité je nemýliť si príčinu s následkom. Ľudia si myslia, že všetci sa (oprávnene) boja že zomrú, pretože je to choroba takej smrtnosti, akú ľudstvo dodnes takmer nepoznalo. Ich myšlienkový konštrukt samozrejme podporujú (reálne) fotky z nemocníc. Ale zamyslel sa niekto na nad tým, že ten stroj sa môže točiť presne naopak? Že ľudia zomierajú pretože sa boja? A my nevidíme, že sa točí naopak podobne, ako diváci vo filme väčšinou nemajú šancu určiť, akým smerom sa točí koleso – povedzme koleso auta? Že sa vám často zdá, že auto sa pohybuje dopredu ale kolesá sa točia dozadu? Jednoduchý optický klam.
Keď sa objavili prvé zábery z kolabujúcich nemocníc v severnom Taliansku v marci 2020, zopár „konšpirátorov“ sa ozvalo a zverejnili novinové výstrižky (článkov aj s fotkami) niekedy pred šiestich rokov alebo tak nejako. Stálo v nich: „Chrípková epidémia takých rozmerov, že chorí ležia v nemocniciach na chodbách. Hanebné. Opakuje sa to takmer každý rok, napriek tomu úrady nevedia zdravotníctvo dostatočne pripraviť“. Skrátka – niečo v tom zmysle, ako keď my repceme, že opäť raz zima cestárov zaskočila… No len potom sa „pandémia“ začala uberať takým smerom, že týchto „konšpirátorov“ celkom „upratali“ a ľudí presviedčali, že tento vírus má skutočne nejakú dosiaľ nepoznanú silu zabíjať. Tým u ľudí vyvolali paniku a silno im narušili imunitu.
Následne vlády ľudí uväznili doma, zakázali im hýbať sa, ľudia sa začali zo stresu ešte horšie stravovať, viac piť. Veľa ľudí začalo mať ešte aj existenčné problémy, čo vyvolalo ešte väčší stres. Systém sa perfektne zacyklil. Teraz už beží sám, ako dobre namazaný stroj. Beží síce opačným smerom, ako si my myslíme že beží, ale beží zdá sa spoľhlivo.
Rád by som povzbudil aspoň ľudí, ktorí disponujú poslednými zvyškami kritického myslenia, zdravého rozumu a dobrej vôle: Máte pocit, že jediné, na čo sa môžeme spoliehať sú vládne obmedzenia a lockdowny? Máte pocit, že musíme byť v panike, lebo dennodenné čísla nás presviedčajú o tom, že vírus je taký silný, že ľudia masovo zomierajú dokonca ešte aj napriek týmto opatreniam? Ja mám pre vás iný odkaz. Mám silné podozrenie že zomierajú nie napriek týmto opatreniam, ale práve kvôli nim a pre paniku, ktorú vyvolávajú. Skúste si veriť a zostať sami sebou. Preberte zodpovednosť za svoje zdravie, skúste zmeniť stravovanie aspoň čiastočne, ak sa stravujete nezdravo. Prestaňte sledovať médiá, nájdite si niečo, čo vás dokáže účinne zrelaxovať. Prestaňte sa báť, a s najväčšou pravdepodobnosťou si vás vírus buď vôbec nevšimne, alebo vás príde priateľsky navštíviť a zaktualizuje vám vašu antivírusovú imunitnú databázu presne tým spôsobom, ako to robia vo vašom PC automatické aktualizácie napríklad od ESETu.
Na dôvažok, snáď dve veci na zamyslenie. Skúste sa pozrieť na niekoľkomesačný zákaz verejných kultúrnych podujatí vo svetle informácie, že ja som hlboko presvedčený, že najväčší podiel na mojom vyliečení z covidu (rádovo v hodinách) mala hudba J.S Bacha. (A to už prosím 18 rokov nie som v „konflikte záujmov“ s týmto tvrdením, kariéru hudobníka som dávno ukončil.)
Skúste sa zamyslieť nad ROR a niekoľkomesačným zatvorením reštaurácií vo svetle informácie, že manželka po mne dopíjala čaj a obhrýzala kosti z kuraťa. Ja viem, prídu argumenty:“ No tak potom neplatí, že manželka sa nenakazila, mala iba bezpríznakový priebeh, keby išla na PCR test, bol by pozitívny.“ No – jedna dcéra išla na PCR a mala ho negatívny, ale dobre pripúšťam, že manželka by ho možno mohla mať aj pozitívny. No a čo? Dávali ste sa každý týždeň v živote testovať PCR na chrípku, aby ste zistili, koľko ráz ste ju mali prítomnú na sliznici nosa v obdobiach, keď ste si užívali plné zdravie? Viete koľko iných patogénov by každému z vás našli v tomto momente v nose, ak by niekto spravil kompletný test na všetky? Ja som presvedčený o tom, že normálny stav mysle ochránil moju manželku pred nakazením. Ak si niekto myslí, že ju ochránil iba pred príznakmi, tak O.K.. No – ale čo viac by sme si mali želať, ako to, aby každý zo SARS CoV2 nakazených mal iba bezpríznakový priebeh? Aj vtedy by sme to volali PANDÉMIA?
Ešte jeden „disclaimer“ celkom na záver. Mohol by sa nájsť niekto, komu by vyrozprávanie môjho príbehu mohlo znieť arogantne v zmysle, že mne je hej, „keď mám takú imunitu“, ale sú aj iní, zraniteľní a.t.ď. Tak teda ešte raz. Ja mám iba takú imunitu ako vy, iba takú, že v dobách kedy som jej hádzal polená pod nohy som takmer neprežil bežné angíny a chrípky (áno, bol som vtedy dokonca aj hospitalizovaný na infekčnom na Kramároch). A k je to niekto, kto sa cíti super-ohrozený, pretože je obézny a súčasne má diabetes aj rakovinu, tak ja tvrdím, že aj taký človek prekoná alebo neprekoná covid podľa toho, v akom psychickom rozpoložení ho tento bežný patogén nájde. Navyše – aj boj s jeho súčasnými civilizačnými ochoreniami bude zvládať najmä podľa toho, ako sa bude stravovať a aký si zachová stav svojej mysle.
Po druhé – plne si uvedomujem, že život som dostal od Stvoriteľa a on si ho kedykoľvek môže zobrať späť. Hoci aj dnes, alebo zajtra. Či to bude na covid, s covidom, alebo na inú chorobu, alebo v aute, nie je vôbec podstatné. Zámerom tohto textu nebolo ukázať, že ja by som bol snáď niečím výnimočný keď som v mojom veku takto zvládol covid (dokonca s jednou HRUBOU chybou počas rekonvalescencie), ale naopak, že ak som to takto zvládol ja, s podlomenou imunitou, (ktorý som si desiatky rokov aktívne ničil zdravie), tak to môže zvládnuť naozaj takmer každý z vás.
Želám vám veľa psychického zdravia. To fyzické, zvyčajne akosi príde následne samo. Držte sa. 🙂